,,Išiel by som sa najesť” povie kamarát a užívajúc si festivalovú náladu vydá sa k najbližším stánkom. Dilema je jasná – kebab alebo plnený lagoš? Kým jeho hlava hľadá víťaza, tá moja kalkuluje. O 2 ráno mi ten večerný inzulín už asi pôsobiť nebude, mohla by som spraviť ,,príležitostnú” výnimku (a že tým príležitostí sa nazbiera veľa) a pripichnúť si zopár jednotiek aj v túto neskorú hodinu. Moje nádeje však ihneď prekazí zdravý rozum pripomenajúc mi koľko vína a iných omamných látok, ktoré mi už zrejme zdvihli moju hladinu cukru do závratných výšok, sa vo mne nachádza. Predpokladám ešte také 2 až 3 hodinky skákania pri pódiách spojených s možným aj nemožným alkoholom… toto všetko môže mať za následok… vlastne neviem čo presne, buď jedno alebo druhé, cukor vysoký alebo nízky. Jedno viem ale určite, nechce sa mi tráviť čas pichaním si ihly do prstu a zisťovaním ,,ako sa situácia vyvíja” – a to najmä v mase opitých ľudí. Takže nie, aj keď sa vôňa burgrov šíri okolím a moj kamarát sa nevie nabažiť plneného langošu poliateho kečupom a syrom, ja sa snažím byť silná a poviem: ,,Veď ja vlastne nie som hladná, diki neprosím.“ aj keď by som najradšej zastavila čas a vyjedla každý jeden stánok (s výnimkou vegetariánskych tofu mňamiek). Tak, ďalší krásny večer inzulínovej dilemy za mnou. Život je krásny, s cukrovkou určite.
Keep calm and take insulin
PS: Pozdravujem všetkých festivalových cukrovkárov